Silvia Valová patrí medzi najlepšie slovenské vytrvalkyne. V roku 2019 získala na Majstrovstvách SR dokopy 5 medailí, z toho 3 tituly Majsterky SR. Reprezentovala Slovensko na I. lige majstrovstiev Európy družstiev, v nórskom Sandnes. V behu na 5 kilometrov tam zdolala 17 minútovú hranicu s časom 16:58,76. Silviina cesta medzi top vytrvalostné bežkyne Slovenska však nebola jednoduchá a ani zo dňa na deň. Čítajte ďalej a dozviete sa, čo predchádzalo Silviinej atletickej kariére, čo ju naučili náročné obdobia v behu a ako zvláda občasné krízy teraz 😊
Silvia bola od malička vedená rodičmi k športu. Lyžovanie, bicykel, plávanie, hádzaná a pomedzi to zopár školských atletických pretekov. Do 18-tich rokov sa súťažne venovala karate, ale kvôli zraneniu kolena musela prestať. Ako rekonvalescenciu využívala bicykel, ktorý si postupne veľmi zamilovala. Začala pretekať v horskej aj cestnej cyklistike a vyhrala niekoľko horských maratónov.
V rámci zimnej prípravy ju kamarát Tomáš Benko nahovoril na bežecké preteky – Memoriál Štefana Kotiana v Ráztočne. Sisa tento 3 kilometrový beh vyhrala. Ale ani vtedy ešte nezačala pravidelne behať. Strávila zimu vo Vrátnej ako lyžiarska inštruktorka. Na štartovnú čiaru sa opäť postavila v apríli 2013 a zabehla polmaratón v rámci ČSOB Bratislava Marathon-u. Do cieľa dobehla ako piata Slovenka s časom 1:29:37.
Rozhodujúca chvíľa nastala v septembri. Silvia sa po prvýkrát stretla s trénerom Marekom Vojníkom, ktorý ju odvtedy vedie jej športovým životom. Od roku 2014 do 2016 sa Sisa venovala triatlonu. Odvtedy sa športovo sústredí už iba na beh.
V sezóne 2020 si Silvia Valová vybehala titul Majsterky SR na 10 kilometrov v čase 34:39. Behá za atletický klub „Zdravie v pohybe Lučatín“.
Sisa, čo pre teba znamená beh?
„Milujem beh. Mám rada tú voľnosť. To, že človek vypína a prichádza na iné myšlienky. Plniť si svoje ciele. Pokiaľ je človek zdravý, beh nemá hranice. Nedokážem si momentálne predstaviť, žeby som úplné prestala behať, určite príde taký čas, zmena priorít, a do popredia príde rodina. Ale kým môžem, užívam si každý kilometer, ktorý odbehnem.“
Kto ťa najviac pozitívne ovplyvnil počas tvojej bežeckej kariéry?
„Nie je to len jedna osoba, je ich viac. V prvom rade moji rodičia, ktorí ma maximálne podporujú. Môj priateľ, ktorý stojí pri mne, pri akomkoľvek umiestnení, vždy je na mňa hrdý.
Pozitívne ma ovplyvnil aj môj tréner Marek Vojník. On ma nikdy nebral ako športovca na plný úväzok. Vždy mňa aj ostatných zverencov bral ako ľudí, ktorí si šport užívajú. To, že sa nám darí získavať úspechy, je už len čerešnička na torte. Nikdy mi nekázal behať kvantum kilometrov, držal sa zásady menej je viac. Je mi kamarát a tréner v jednej osobe. Na každom mojom výsledku, či už športovom, alebo v osobnom živote hľadá to, čo ma posúva vpred. Ďakujem mu. Už siedmy rok som pod jeho vedením a verím, že to tak bude aj naďalej. Nakoniec trénerovo obľúbené: „My sa zabávame športom“.“
Občas to nejde podľa našich predstáv 🙂 Čo považuješ za svoje najviac kritické obdobie? Aké ponaučenie ti táto skúsenosť priniesla?
„Najnáročnejšie obdobie bolo, keď som skončila s triatlonom a naplno som sa začala venovať behu. Mojím snom bolo napredovať v behu a spraviť všetko preto, aby som sa mohla rovnať najlepším Slovenským atlétkam. K snu som sa zo začiatku vôbec nepribližovala. Behávala som len okresné preteky, kde som síce vyhrávala, ale nebolo mi nastavené zrkadlo Slovenskej elity. Moje prvé Majstrovstvá Slovenska v cezpoľnom behu 2016, kde som už nebola líderkou pretekov, som chcela v polovici ukončiť. Halové Majstrovstvá Slovenska na 3000m som ukončila na druhom kilometri z identických dôvodov. Moje posledné pokazené preteky boli Majcichovská desiatka 2017. Po týchto pretekoch, mi tréner povedal len jedno: „Sisa, ak preteky celé neodbehneš bez ohľadu na umiestnenie, tak sa nikde neposunieš“.
Mojím najväčším problémom bola vnútorná motivácia a trpela som nadmerným rešpektom voči súperkám. Odpoveď na moje problémy som zhodou náhod našla v knihe Víťazovo je v hlave. A ono je to fakt o hlave 😊
Naučila som sa veriť si. Veriť v prvom rade sebe, inštrukciám môjho trénera a tomu, že individuálna príprava na preteky bola tá víťazná.“
Čo by si poradila bežcom, ktorí možno zažívajú podobne náročné obdobie?
„Cieľavedome a systematicky sa venovať svojím tréningom. Iba čas a trpezlivosť prinesú úspechy. Nie každý bude mať to šťastie, byť na stupienku víťazov, ale pre mňa je víťazom každý, kto sa odhodlá, postaví sa na štart a dobehne do cieľa.
Treba si veriť a keď sa jeden tréning alebo preteky nevydaria, nie je to koniec sveta. Treba si nájsť v každom výsledku niečo pozitívne. Taktiež je potrebné mať podporu v osobe, ktorej na vás záleží a bude pri vás stáť – či sú to rodičia, tréner, alebo priateľ.“
Mávaš aj teraz krízy?
„Každý z nás má krízu, že sa mu ani za svet nechce ísť na tréning. U mňa to bývajú hlavne zimné rána – vstať a ísť behať o 5tej ráno do zimy a tmy je ťažké. Vtedy si spomeniem, že mám pred sebou nejaký cieľ a pustím sa do tréningu. Pustím si hudbu, ktorá ma nakopne a po tréningu som na seba hrdá, že som to zvládla.
Prídu aj dni, kedy je toho na mňa veľa – občas je ťažké skĺbiť prácu s výkonnostným športom. Vtedy si zavolám s trénerom a zvolíme oddych. Doteraz mi to vždy pomohlo a už po dvoch – troch dňoch som chcela opäť obuť bežecké tenisky.“
Čo ťa motivuje behať na tak vysokej úrovni?
„Výsledky. Či už výhra alebo zlepšenie osobného rekordu. Mojim snom je sa časmi aspoň troška priblížiť zahraničným profesionálnym atlétkam. Máme šťastie, že vďaka sociálnym sieťam a Youtube dokážeme sledovať ako profesionálne atlétky trénujú, oddychujú, čo jedia a podobne. Každého z nás motivuje konkurencia. Keď vidíš ako súper napreduje, nechceš zaspať na vavrínoch ale chceš posúvať svoje hranice.“
Autorka článku: Zuzana Durcová
